VYMÝŠĽANCE S JEDLOM

Od obdobia zavádzania príkrmov až do obdobia škôlkarského veku majú deti niekoľko období, keď s jedlom vymýšľajú. Vymýšľanie môže vyzerať všelijako. Niekedy robia neporiadok, inokedy vymýšľajú s jedlom tak, že nechcú zjesť to či ono, a niekedy jedia rukami naschvál, aj keď už vedia krásne jesť príborom.

Je to však naozaj o vymýšľaní? Naozaj to robia naschvál? Robia nám naprieky? Chcú nás nahnevať? Alebo to má vždy nejaký zmysel? Nejaký dôvod? Má význam pozorovať ich, zastaviť sa predtým, ako spontánne zareagujeme, a skúsiť porozumieť ich konaniu?

Určite by sa nám naše deti poďakovali, ak by sme sa na chvíľu zastavili a skúsili im porozumieť, prečo robia to, čo robia, a čo ich k tomu vedie. Možno to je cesta k tomu, aby sme vedeli, aký postoj zaujať. Či ich nútiť dojedať, kŕmiť ich alebo ich nechať robiť neporiadok atď.

Ja sama mám doma dve vzorky detí ☺, ktoré sú pomerne odlišné vo viacerých fázach „jedáckych vymýšľancov“. Obe nás však naučili i mnoho fantastických vecí. A keďže mám okolo seba veľa rodičov a detí a tiež rada pozorujem, vidím, že niektoré typy „vymýšľancov“ sa opakujú pomerne často a niektorým už dokonca aj rozumiem ☺. Resp. som si k nim niečo prečítala v rôznych knihách alebo som si len dala niektoré súvislosti dokopy a pokúsim sa vám pár možných ťažkostí opísať a ponúknuť vám na ne nový pohľad.

Pri zavádzaní príkrmov má rodič málokedy dojem, že dieťa vymýšľa. Je to tým, že je ešte naozaj príliš malé, takže rodičovi to často ani len nenapadne. Môže sa nám však stať, že ak dieťa príkrmy jesť nebude, po pár dňoch nás prepadne pocit, že ich nevieme pripravovať alebo že robíme niečo zle. To je však obrovský omyl, pretože pri zavádzaní príkrmov, resp. učení sa jesť niečo iné (než mlieko z prsníka či fľaše) ide naozaj o úplne novú schopnosť a skúsenosť. Dieťatko sa to len jednoducho musí naučiť tak ako všetko ostatné. A tak, ako sú deti rozdielne takmer vo všetkom ostatnom, rovnako je to aj pri jedení. Niektoré deti zjedia plnú misu jedla hneď v prvý deň, niektoré ju zjedia až po mesiaci. Našou úlohou je len skúšať, ponúkať, príp. vyskúšať, aká lyžička dieťatku sadne (ale stačí skúsiť tri lyžičky, nemusíte ich skúšať a meniť donekonečna ☺). Dôležité je nezúfať a ponúkať rôzne druhy zeleniny, mäska, rôzne kombinácie, rôzne druhy kaší či obilnín. Jednoducho je potrebné zaviesť v jedle pestrosť.

Jedenie rukami

Špecialitou niektorých dojčiat je potreba cítiť jedlo v rukách. Jedlo si potrebujú opackať, postláčať, cítiť ho nielen v ústach, ale aj všade okolo úst. Je to ten typ detí, ktoré vám nebudú jesť z misky lyžičkou, ale z tanierika a rukami. Našťastie, dnes už máme k dispozícii pomerne veľa inšpirácií na jedlo do ručičky a časom môžete vyskúšať pripraviť kde-tu dáke zeleninové placky či mäsovo-obilninové tyčinky alebo ovocno-obilné guľôčky. Jediné, čo je pri takomto jedle dôležité, je jeho bezpečnosť. Jedlo musí byť dostatočne mäkké a prekrojené či naporciované takým spôsobom, aby nemohlo dôjsť k jeho vdýchnutiu. No inak, nech sa páči. Ak máte doma jedáka-stláčača, tak mu doprajte si to jedlo ohmatkať. ☺ Veď je to len na pár mesiacov či dáky ten rok neporiadku v kuchyni. Ale dieťa sa vám raz poďakuje (resp. aj vy sami sebe), že sa tak skoro naučilo samo jesť lyžičkou, keď mu ju k tomu jedlu dáte. Ono ju totižto začne skúšať skôr, ako by ste si mysleli ☺. A tiež môžete prestriedavať jedlo do ručičky, ktoré dieťa pojedá samo, s jedlom v miske, ktoré dávate dieťatku vy.

Boj s jedlom pri prerezávaní zúbkov

Ako druhá kategória je vymýšľanie spojené s prerezávaním očných zúbkov. Tieto zúbky sa prerezávajú dlho, je to bolestivé, z čoho je dieťatko nervózne, podráždené a veľmi, naozaj veľmi často nechce nič jesť. Doslova nič! Ak je dieťatko dojčené, je na prsníku takmer stále. Dieťatko kŕmené mliekom z fľaše sa jej bude dožadovať tiež a v oveľa väčšej miere. A ak by nemalo mlieko z fľaše, nejedlo by vôbec nič. Naozaj. V tomto prípade mi je detí úprimne ľúto, pretože ich to musí naozaj trápiť. A ako rodičom vám neostáva nič iné, len vyskúšať všelijaké dostupné lieky ako pomoc s bolesťou pri prerezávaní zubov (nezaručujem však úspech). V najhoršom prípade môžete dať na noc Nurofen či Paralen (ak sa vám zdá naozaj ubolené a bráni mu to zaspať) a modliť sa, nech mu čím skôr zuby vylezú a nech sa už tak netrápi.

Hádzanie jedla o zem

V tomto prípade môžeme hovoriť, že ide o „superlevel“ vymýšľania s jedlom ☺. Začína okolo roka a môže sa vystupňovať okolo 15. mesiaca. Často je spojený opäť s obdobím prerezávania očných zúbkov. Nikdy nezabudnem na to, ako u nás bola kamarátka so svojím synčekom, ktorý mal približne 15 mesiacov, a chcela ho počas obeda nakŕmiť. Posadila ho do stoličky, misku položila na stolček a švááááác-ho-tam. Všetko bolo na zemi a kamarátka sa mi, samozrejme, začala celá nešťastná ospravedlňovať. Pochopiteľne som sa nehnevala, čo by s tým asi tak mohla robiť. Tri mesiace na to (keďže medzi kamarátkiným šuhajom a našou herečkou je trojmesačný rozdiel) sme mali švááááác-ho-tam na dennom poriadku. Nuž, čo spravíte. Môžete len vysvetľovať dookola, že jedlo sa na zem nehádže, a čakať, kedy toto obdobie skúmania priestoru, testovania fyziky a najmä vašej trpezlivosti prejde. Preto sa ako rodič nastavte, že ide len o pár mesiacov neporiadku a netreba si z toho nič robiť. Je to len obdobie ako veľa iných období v detskom živote. ????

Po prvom roku deti vstupujú do akéhosi obdobia rastového útlmu, ktorý nastáva po intenzívnom špurte do jedného roka. Takže úplne prirodzene prestanú jesť veľké dávky jedla. Naozaj môžete mať pocit, že jedia menej ako doteraz. A môže to byť veľmi variabilné. Niekedy nezjedia skoro nič a niekedy máte pocit, že by dojedli ešte aj váš tanier. Do 3 rokov je to veľmi bežné – či už málojedáctvo, alebo rôznojedáctvo. Najmä si kvôli tomu netreba robiť starosti, netreba dieťa nútiť jesť viac či nútiť ho do čohokoľvek ohľadom jedla. A najmä nenahrádzať jedlo, ktoré dieťa nezje, sladkosťami.

Do rôznojedáctva by som zaradila ešte veľmi špecifické, zdanlivo vymýšľavé selektívne jedenie. Resp. selektívne nejedenie. To znamená, že sú obdobia, keď vaše dieťa nechce jesť konkrétnu vec. Napríklad zrazu vám začne odmietať zemiaky. Po čase si ich zase spapá, no prestane jesť čučoriedky a bude chcieť len jablká, ktoré dovtedy nechcelo. Následne vám bude odmietať všetky strukoviny. Potom ochutná váš listový šalát a o tri dni, keď sa začnete tešiť, že papá zelenú zeleninu, vám ju vráti s kyslou tvárou. Jednoducho, môže sa vám to zdať ako vymýšľanie, ale nie je to vôbec tak. Telo jednoducho presne vie, čo v tom momente potrebuje a čo práve nepotrebuje. Je dosť možné, že deti v zelenine cítia pesticídy, ktoré vy necítite. Je to tým, že ich chemoreceptory sú neporovnateľne výkonnejšie ako tie naše otupené receptory. Vedia, čo je kvalitné, vedia, čo má aký minerál, aký vitamín, cítia, čo im práve chýba a kde to nájdu. Všetko je to fantasticky vymyslené a funkčné. My potrebujeme len veriť v túto múdrosť nášho tela – ich tela. Ak sa vám zdá, že sú to táraniny, môže byť. Lenže práve toto selektívne nejedenie máme s priateľkou u našich detí úplne rovnako odsledované. A keď sa niečo u detí opakuje a vyskytuje pravidelne, nebude to len tak. Bude to mať svoj zmysel. ????

U iných chutí lepšie ☺

Veľmi zábavný druh vymýšľania s jedlom je zvyk, že u druhej maminky chutí lepšie. Toto asi nemá žiadnu výživovú podstatu a bude to skôr nejaká psychológia, ktorú som ešte nemala možnosť rozdebatovať s kamarátkou, detskou psychologičkou. Je to však každodenná realita, že keď dve mamy otvoria dve krabičky s jabĺčkami, tak si ich vezmú práve z tej cudzej ☺. Spočiatku som sa cítila vždy nepríjemne, ak si moje dieťa pýtalo to, čo vidí u druhej mamy, akoby sme to my nemali. No časom som pochopila, že čím viacpočetná mama je, tým viac túto tendenciu poznala a brala ju ako úplnú samozrejmosť. Takže časom som to neriešila, príp. som rovno to druhé dieťa ponúkla naším ovocím. ????

Častým problémom býva aj nedojedáctvo. Teda ako problém to vidia najmä rodičia, prípadne starí rodičia, ak na tanieri ostane pár nedojedených lyžičiek. Alebo nebodaj dva, či dokonca jeden zemiačik. Alebo kúsok chlebíka. Tak sa snažíme, aby to dieťa za každú cenu dojedlo. Veď je toho len trošku. Zabávame, prehovárame, za maminku, za ocinka a tak všelijako. Lenže robíme dobre? Nuž, opäť je to len môj dohad, no myslím si, že deti presne vedia, kedy majú dosť. Majú úžasný senzor na sýtosť, ktorý (a opäť sa budem opakovať) my dospelí už väčšinou nemáme. Z nášho pohľadu je to o plytvaní a o tom, že nechceme jedlo vyhadzovať. Samozrejme, tiež nerada jedlo vyhadzujem. Preto je rozumnejšie nabrať si menej a prípadne si jedlo radšej neskôr pridať. To isté platí aj u detí. Naberte im radšej menšiu porciu, a keď budú chcieť, určite si vypýtajú viac. A rovnako to bude aj v prípade, keď už budú mať dosť. Resp. nechajú jedlo na tanieri. Keď to budeme rešpektovať, ostane im schopnosť cítiť sýtosť a možno sa tým v dospelosti vyhnú nadváhe či obezite.

Spoločné jedenie s kamarátmi v škôlke

So škôlkou príde do vášho života veľa, naozaj veľa vecí, ktoré budete musieť deťom dookola vysvetľovať. Čo nie je správne, čo sa nerobí, aj keď to tvoj/-a kamarát/-ka robí. A úplne prirodzene, prídu aj odpozorované a prebraté tendencie v jedení, a to najmä od toho, koho má vaše dieťa rado. Ak najlepšia kamarátka neje mäsko a papá len ryžu, tak aj vaše dieťa, ktoré ho za bežných okolností zje (ešte vám to potvrdia aj samotné pani učiteľky, že tá vaša všetko aspoň ochutná a papá aj zeleninu), zrazu spapá len ryžu, suché cestoviny či jabĺčko bez šupky. A že pri tom jedle sedí bokom atď. Ani v tomto prípade vám ako rodičom neostáva nič iné, ako vysvetliť dieťatku, že každý z nás je jedinečný a nemusíme sa snažiť byť ako tí druhí… A počkať, kým toto obdobie napodobňovania „naj“ kamaráta/-ky prejde.

Jedlo a obdobie vzdoru

Samostatnou kapitolou je určite aj vymýšľanie pri jedle, ktoré súvisí s obdobím upevňovania svojho ja, ako tomu hovorila Montessori. Volá sa to tiež obdobie vzdoru. ☺ Ide o obdobie, keď si vaše dieťa začína uvedomovať, že je samo sebou, a začína testovať vašu autoritu a to, kde sú hranice. Celkom určite bude testovať vaše hranice aj pri jedle. Či to bude odmietaním jedenia, jeho vypľúvaním, hádzaním či neochotou sadnúť si do jedálenskej stoličky. Prosto čímkoľvek, čo vám bude sťažovať stravovanie. Dieťa jednoducho skúša a zisťuje, koľko si toho môže dovoliť, čo dokáže presadiť a ako dosiahne to svoje. A vtedy prichádza tá najťažšia úloha pre nás rodičov. Hranice. A ich čo najláskyplnejšie nastavovanie.

Autor: Mudr. Katarína Legrand z OKiDOKi pediatrickej poradne